top of page
  • Writer's pictureRobo Mihály

Umberto Eco: Večný fašizmus



V roku 1942 som ako desaťročný chlapec získal prvú cenu na Ludi Juveniles

(bola to súťaž s dobrovoľnou účasťou, povinná pre mladých talianskych

fašistov – to znamená pre celú taliansku mládež). S rétorickou virtuozitou som vypracoval úvahu na tému: „Máme umrieť za Mussoliniho slávu a za nesmrteľnú sudbu Talianska?“ Moja odpoveď bola kladná. Bol som bystrý chlapec. O rok neskôr som objavil význam slova „sloboda“. Túto historku rozpoviem v závere svojho vystúpenia. V tom čase „sloboda" ešte neznamenala „oslobodenie". Dva z mojich detských rokov som prežil medzi SS, fašistami a partizánmi, ktorí po sebe ustavične strieľali, a naučil som sa ako sa vyhnúť guľkám. Ako tréning to nebolo najhoršie. V apríli 1945 dobyli partizáni Miláno. O dva dni neskôr prišli aj do nášho mestečka. Boli to nádherne chvíle. Hlavné námestie praskalo vo švíkoch, ľudia spievali, mávali zástavami a prevolávali slávu Mimovi, miestnemu partizánskeho veliteľovi. Mimo, bývalý strážmajster karabinierov sa pridal k Badogliovcom a v jednej z prvých bitiek prišiel o nohu. Zjavil sa na balkóne radnice opretý o barly, bledý ako stena. Širokým gestom sa pokúšal utíšiť dav. Stál som na námestí v očakávaní jeho prejavu, pretože celé moje detstvo bolo poznačené veľkými historickými prejavmi Mussoliniho, z ktorých sme sa v škole učili najdôležitejšie pasáže na spamäť. Námestie stíchlo. Mimo hovoril zachrípnutým hlasom, takmer ho nebolo počuť. Povedal: „Občania, priatelia. Po toľkých bolestných obetiach… nadišla táto chvíľa. Sláva všetkým tým, ktorí padli za slobodu.“ To bolo všetko. Vrátil sa do vnútra. Dav prevolával na slávu, partizáni dvíhali zbrane a strieľali do vzduchu. My chlapci, sme sa vrhli na prázdne nábojnice, vzácne poklady do zbierky, no ja som navyše pochopil, že sloboda slova znamená oslobodenie od rétoriky.

 

O niekoľko dní neskôr som uvidel prvých amerických vojakov. Boli to Afroameričania. Prvý Yankee, ktorého som stretol, bol černoch, Joseph, vďaka ktorému som objavil pôvab Dicka Tracyho a Li´l Abnera. Jeho komiksy boli farebné a príjemne voňali. Jeden z dôstojníkov (major či kapitán Muddy) bol ubytovaný vo vile, ktorá patrila rodine dvoch mojich spolužiačok. Cítil som sa ako doma vo veľkej záhrade, kde sa v hlúčiku okolo kapitána Muddyho ozývala lámaná francúzština. Kapitán Muddy mal slušné vyššie vzdelanie a vedel trochu po francúzsky. A tak mojím prvým dojmom z amerických osloboditeľov, po všetkých tých bielych tvárach nad čiernymi košeľami, bol obraz vzdelaného černocha v žltozelenej uniforme, ktorý hovorí: „Oui, merci beaucaoup, Madame, moi aussi j´aime le champagne..“ Šampanské nanešťastie chýbalo, zato som od kapitána Muddyho dostal svoju prvú žuvačku a začal som prežúvať od rána do večera. Na noc som si žuvačku odkladal do pohára s vodou, aby som si ju v chlade uschoval na druhý deň. V máji sme sa dozvedeli, že vojna sa skončila. Mier vo mne vyvolával zvláštne pocity. Vždy mi hovorili, že permanentná vojna je pre mladého Taliana normálna životná situácia. V nasledujúcich mesiacoch som zistil, že odboj nebol fenoménom iba lokálnym, ale aj európskym. Naučil som sa nové vzrušujúce slová ako „réseau“, „maquis“, „armée secrète“, „Rote Kapelle“, „varšavské geto“. Uvidel som prvé fotografie holokaustu a tak som význam tohto slova pochopil skôr, ako som spoznal to slovo samo. Uvedomil som si, od čoho sme boli oslobodení. Dnes si niektorí ľudia v Taliansku kladú otázku, či mal odboj skutočný vojenský dopad na priebeh vojny. Pre moju generáciu je táto otázka irelevantná – morálny a psychologický význam odboja sme pochopili ihneď. Vedomie, že my Európania sme neočakávali oslobodenie pasívne, nás napĺňalo pocitom hrdosti. Myslím, že ani pre mladých Američanov prelievajúcich krv za našu slobodu nebolo zanedbateľné, keď videli, že za líniou frontu sú Európania, ktorí už splácali svoj dlh.

 

V súčasnosti sa v Taliansku nájdu ľudia, podľa ktorých bol celý mýtus odboja iba komunistickým klamstvom. Je pravda, že komunisti využili odboj ako svoje osobné vlastníctvo, pretože v ňom zohrali prvoradú úlohu – ja si však pamätám na partizánov so šatkami rôznych farieb. Noci som trávil s uchom prilepeným na rádioprijímači – za zavretými oknami, pri úplnom zatmení, vďaka ktorému bol malý priestor okolo prijímača jediným kruhom svetla – a počúval som odkazy Rádia Londýn určené partizánom. Boli nejasné a zároveň poetické („Slnko ešte vychádza“, „Ruže rozkvitnú“ atď.). Väčšinu z nich tvorili „odkazy pre Franchiho“. Ktosi mi pošepol, že Franchije veliteľom jedného z najsilnejších partizánskych oddielov v severnom Taliansku, chlapík preslávený legendárnou odvahou. Franchi sa stal mojím hrdinom. Franchi (skutočným menom Edgardo Sogno) bol monarchista a taký zarytý antikomunista, že sa po vojne pridal ku krajnej pravici, a dokonca ho obvinili zo spolupráce na príprave reakcionárskeho štátneho prevratu. Ale čo na tom? Sogno naďalej zostáva hrdinom mojich detských snov. Oslobodenie bolo spoločným dielom ľudí rozličných farieb. Často sa u nás stretávame s názorom, že oslobodzovacia vojna bola tragickým obdobím rozdelenia a že teraz potrebujeme národné zmierenie. Spomienka na tie hrôzostrašné roky by sa podľa neho mala potlačiť. Potlačenie čohokoľvek však vyvoláva podráždenú reakciu. Ak zmierenie znamená súcit a úctu voči všetkým, ktorí bojovali svoj boj v dobrej a úprimnej viere, odpustiť neznamená zabudnúť. V zásade môžem pripustiť, že Eichmann úprimne veril vo svoje poslanie, no rozhodne nemôžem povedať: „Okej, vráť sa a urob to ešte raz.“ Sme tu preto, aby sme si uchovali v pamäti, čo sa stalo, a aby sme slávnostne vyhlásili, že „oni“ to už nikdy viac nesmú urobiť.

 

No kto sú „oni“? Ak si pomyslíme na totalitárne režimy ovládajúce Európu pred druhou svetovou vojnou, môžeme pokojne povedať, že by bolo ťažké predstaviť si ich návrat v rovnakej podobe v odlišnom historickom kontexte. Ak bola základom Mussoliniho fašizmu idea charizmatického vodcu, korporativizmus, utopická predstava „neblahého osudu Ríma“, imperialistické chúťky dobývať nové územia, vybičovaný nacionalizmus, predstava celého národa navlečeného v čiernych košeliach, odmietanie parlamentnej demokracie a antisemitizmus, potom bez problémov pripúšťam, že Národná aliancia, ktorá vznikla z MSI, je nepochybne pravicovou stranou, ale so starým fašizmom nemá veľa spoločné. Z rovnakých dôvodov, i keď som znepokojený rozličnými pronacistickými hnutiami aktivizujúcimi sa kde-tu po Európe, Rusko nevynímajúc, nemám dojem, že sa nacizmus vracia vo svojej pôvodnej forme ako hnutie, ktoré uchváti celý národ.

 

Tak či onak, ak politické režimy možno odstrániť a ideológie podrobiť kritike a delegitimizovať, za každým režimom a jeho ideológiou vždy stojí určitý spôsob myslenia a cítenia, celá séria kultúrnych návykov, celá hmlovina temných inštinktov a nepreskúmateľných impulzov. Jestvuje teda ešte i ďalšie strašidlo, ktoré obchádza Európu (o ďalších končinách sveta ani nehovoriac)? Ionesco raz povedal, že „iba slová zavážia, všetko ostatné sú táraniny.“ Lingvistické zvyklosti sú často dôležitými symptómami nevyjadrených pocitov. Preto mi dovoľte nastoliť otázku, prečo nie odboj, ale i druhá svetová vojna ako taká boli na celom svete definované ako boj proti fašizmu. Ak si znovu prečítate Hemingwayovu knižku Komu zvonia do hrobu, prídete na to, že Robert Jordan stotožňuje svojich nepriateľov s fašistami, i keď má na mysli španielskych falangistov.

 

Dovoľte, aby som dal slovo Franklinovi Delanovi Rooseveltovi: „Víťazstvo amerického ľudu a jeho spojencov bude víťazstvo nad fašizmom a nad slepou uličkou despotizmu, ktorú fašizmus predstavuje“ (23. september 1944). V rokoch mccarthizmu boli Američania, ktorí bojovali v španielskej občianskej vojne nazývaní „predčasnými antifašistami“ -čím sa myslelo, že bojovať proti Hitlerovi v štyridsiatych rokoch bolo pre dobrého Američana morálnou povinnosťou, zatiaľ čo bojovať priskoro, v tridsiatych rokoch proti Frankovi, bolo podozrivé. Prečo používali americkí radikáli výraz „fascist pig“ (fašistická sviňa) aj na adresu policajta, ktorému sa nepáčilo, že fajčili? Prečo nehovorili „sviňa Cagoulard“, „falangistická sviňa“, „ustašovská sviňa“, „quislingovská sviňa“, „ty svinský Ante Pavelić“, „ty sviňa nacistická“?

 

Mein Kampf je kompletný manifest politického programu. Nacizmus vyznával teóriu rasizmu a ariánstva, mal presnú predstavu entartete Kunst, čiže „degenerovaného umenia“, hlásal filozofiu túžby po moci a pojem Übermenscha. Nacizmus bol rozhodne protikresťanský a novopohanský, práve tak ako Stalinov Diamat (oficiálna verzia sovietskeho marxizmu) bol jasne materialistický a ateistický. Ak sa pod totalitným režimom rozumie režim, ktorý každý individuálny akt podriaďuje štátu a jeho ideológii, potom boli nacizmus a stalinizmus totalitné režimy. Fašizmus bol nepochybne diktatúra, ale nebol dokonale totalitný, a to nie pre svoju miernosť, ako skôr pre filozofickú chabosť svojej ideológie. V rozpore s bežným všeobecným presvedčením, že taliansky fašizmus nemal svoju filozofiu. Článok o fašizme pre Treccaniho Encyklopédiu podpísaný Mussolinim napísal alebo zásadne koncipoval Giovanni Gentile, ale tento článok odrážal neskorohegelovskú koncepciu „etického a absolútneho štátu“, ktorú Mussolini nikdy neuskutočnil do dôsledkov. Mussolini nemal nijakú filozofiu: mal iba rétoriku. Začínal ako militantný ateista, neskôr podpísal konkordát s cirkvou a bratal sa s biskupmi žehnajúcimi fašistické vlajky. Podľa vcelku dôveryhodného zdroja vo svojich prvých antiklerikálnych rokoch raz vyzval Boha, aby ho namieste zrazil bleskom a dokázal tak, že jestvuje. Boh bol očividne nesústredený. V nasledujúcich rokoch Mussolini vo svojich prejavoch vždy spomínal meno Božie a nezdráhal sa dať označovať za „muža Prozreteľnosti“. Možno povedať, že taliansky fašizmus bola prvá pravicová diktatúra, ktorá ovládla európsku krajinu, a že všetky nasledujúce analogické hnutia našli v Mussoliniho režime istý druh spoločného archetypu.

 

Taliansky fašizmus ako prvý vytvoril vojenskú liturgiu, akýsi folklór, a dokonca spôsob obliekania – a podarilo sa mu získať v zahraničí väčší úspech ako Armani, Benetton alebo Versace. Až v tridsiatych rokoch sa zjavili fašistické hnutia v Anglicku na čele s Mosleyom, ako aj v Lotyšsku, Estónsku, Litve, Poľsku, Španielsku, Portugalsku, Nórsku, a dokonca v Južnej Amerike, nehovoriac o Nemecku. Práve taliansky fašizmus presvedčil mnohých európskych liberálnych vodcov, že nový režim uskutočňuje zaujímavé sociálne reformy, schopné ponúknuť umiernene revolučnú alternatívu voči komunistickej hrozbe. Napriek tomu sa mi toto historické prvenstvo nevidí dostatočným dôvodom, ktorým by bolo možné vysvetliť, prečo sa slovo „fašizmus“ stalo synekdochou, pomenovaním pars pro toto pre rozličné totalitné hnutia. Nestačí povedať, že fašizmus v sebe takpovediac „v kvintesenciálnom stave“, obsahoval všetky prvky nasledujúcich totalitných režimov. Naopak, fašizmus nemal nijakú kvintesenciu, ba ani nijakú esenciu jednotlivú. Fašizmus bol totalitný režim, ktorý by sme mohli nazvať slovom fuzzy (nezreteľný, rozmazaný, s nejasnými obrysmi, nejasný, hmlistý – pozn. prekl.). Fašizmus nebol monolitnou ideológiou, skôr to bola koláž viacerých politických a filozofických ideí, mravenisko protirečení. Možno si vari predstaviť totalitné hnutie, ktorému by sa podarilo skĺbiť monarchiu a revolúciu, kráľovskú armádu a Mussoliniho osobné milície, privilégiá poskytnuté cirkvi a štátny vzdelávací systém podporujúci násilie, absolútnu kontrolu a voľný trh? Fašistická strana pri svojom zrode vyhlásila nový revolučný poriadok, ale financovali ju tí najkonzervatívnejší veľkostatkári, ktorí očakávali kontrarevolúciu. V počiatočnej fáze sa republikánsky fašizmus udržal dvadsať rokov, pričom vyhlasoval vernosť kráľovskej rodine a umožnil „ducemu“ napredovať ruka v ruke s „kráľom“, ktorému dokonca ponúkol titul „cisára“. Keď však kráľ v roku 1943 ukázal Mussolinimu dvere, strana sa s pomocou Nemcov zjavila o dva mesiace neskôr pod zástavou „sociálnej“ republiky a oprášila svoju starú revolučnú partitúru, obohatenú o takmer jakobínsky dôrazné tóny. Existovala jediná nacistická architektúra a jediné nacistické umenie. Ak bol architektom nacizmu Albert Speer, nebolo miesto pre Miesa van der Rohe. Rovnako to bolo pod Stalinom: ak mal pravdu Lamarck, nezostávalo miesto pre Darwina. Naopak, nepochybne jestvovali fašistickí architekti, ale popri pseudokoloseách vyrástli aj nové budovy podľa vzoru Gropiovho moderného racionalizmu. Nejestvoval fašistický Ždanov. V Taliansku sa udeľovali dve významné umelecké ocenenia: Premio Cremona mal pod kontrolou nevzdelaný a fanatický fašista, ako bol Farinacci, ktorý podporoval propagandistické umenie (pamätám si na obrazy s názvami Pri počúvaní Duceho prejavu v rádiu alebo Stavy mysle inšpirované fašizmom), a potom Premio Bergamo, ktoré sponzoroval vzdelaný a rozumne tolerantný fašista, ako bol Bottai, držiaci ochrannú ruku nad l´art pour l´art a nad novými výdobytkami avantgardného umenia, ktoré sa v Nemecku potláčali ako výraz skazenosti a kryptokomunizmu, protirečiace nibelungovskému Kitsch, gýču, ktorý bol jediný prípustný. Národným básnikom bol D´Annunzio, fičúr, ktorého by v Nemecku alebo v Rusku postavili pred popravčiu čatu, no v Taliansku ho pre jeho nacionalizmus a kult heroizmu so značnou dávkou francúzskeho dekadentizmu, vyzdvihli do pozície barda režimu.

 

Vezmime si taký futurizmus. Mal byť pokladaný za príklad entartete Kunst práve tak ako expresionizmus, kubizmus a surrealizmus. Lenže prví talianski futuristi boli nacionalisti, z estetických dôvodov podporili účasť Talianska v prvej svetovej vojne, ospevovali rýchlosť, násilie, riziko a tieto aspekty istým spôsobom oslavovali fašistický kult mladých. Keď sa fašizmus stotožnil s Rímskou ríšou a znovuobjavil rurálne tradície, Marinetti (okrem iného hlásal, že automobil je krajší ako Niké, bohyňa víťazstva, a dokonca chcel zabiť mesačný svit) bol vymenovaný za člena Talianskej akadémie, ktorá mala mesačný svit vo veľkej úcte. Mnohí z budúcich partizánov a budúcich intelektuálov z radov komunistickej strany sa formovali v rámci GUF (Gruppi universitari fascisti), teda fašistického združenia univerzitných študentov, ktoré malo byť kolískou novej fašistickej kultúry. Tieto kluby sa stali akýmsi intelektuálnym mraveniskom, kde sa nové myšlienky šírili bez akejkoľvek reálnej kontroly, no nie preto, že by boli ľudia z fašistickej strany tolerantní, ale skôr preto, že iba málo z nich malo dostatočnú intelektuálnu výbavu na to, aby ich mohli kontrolovať.

 

V dvadsaťročí fašizmu predstavovala hermetická poézia reakciu na pompézny štýl režimu: týmto básnikom bolo dovolené vyjadriť svoj literárny protest priamo zvnútra slonovinovej veže. Cítenie hermetikov bolo v priamom a jasnom protiklade voči fašistickému kultu optimizmu a hrdinstva. Režim tento otvorený, i keď spoločensky nebadateľný, protest toleroval, pretože nevenoval dostatočnú pozornosť žargónu. To však neznamená, že taliansky fašizmus bol tolerantný. Gramsci umrel vo väzení, Matteottiho a bratov Rosselliovcov zavraždili, slobodná tlač bola zlikvidovaná, odbory zrušené, politickí odporcovia odsunutí do vyhnanstva na vzdialené ostrovy, legitímna moc sa stala čírou fikciou a moc výkonná (ktorá kontrolovala súdnu moc ako aj oznamovacie prostriedky) priamo vydávala nové zákony, medzi ktorými boli aj zákony na ochranu rasy (formálna talianska podpora holokaustu).

 

Nesúrodý obraz, ktorý som načrtol, nebol výsledkom tolerantnosti: bol príkladom politickej a ideologickej rozháranosti. Bola to však „rozháranosť riadená, štrukturovaný zmätok. Fašizmus nebol filozoficky zakorenený, ale v emotívnej oblasti bol pevne ukotvený na niekoľkých archetypoch. Teraz sa dostávame k druhému bodu môjho vystúpenia. Jestvoval jediný nacizmus a nemôžeme nazývať „nacizmom“ Frankov hyperkatolícky falangizmus, pretože nacizmus je vo svojej podstate pohanský, polyteistický a antikresťanský alebo to nie je nacizmus. Naopak, na fašizmus sa možno hrať mnohými spôsobmi a názov hry zostáva nezmenený. S výrazom „fašizmus“ je to tak, ako podľa Wittgensteina s výrazom „hra“. Hra môže alebo nemusí mať v sebe prvky súťaže. Môže ju hrať jedna alebo viacero osôb, môže si vyžadovať nejakú zvláštnu zručnosť a obratnosť alebo aj nemusí. Môže sa hrať o peniaze alebo aj nie. Hry sú sériou rozmanitých aktivít, ktoré majú spoločné iba niekoľko „rodinných podobností“.

                                                                  1       2      3      4
                                                                abc bcd cde def

 

Predpokladajme, že jestvuje niekoľko politických skupín. Pre skupinu číslo 1 sú charakteristické aspekty abc, pre skupinu 2 aspekty bcd atď. Skupina číslo 2 sa podobá na skupinu číslo 1 vďaka dvom spoločným aspektom. Z rovnakého dôvodu sa skupina číslo 3 podobá na skupinu číslo 2 a skupina číslo 4 na skupinu číslo 3. Všimnime si, že skupina číslo 3 sa podobá aj na skupinu číslo 1 (majú spoločný aspekt c). Najzaujímavejší prípad je skupina číslo 4, pochopiteľne podobná na skupiny 2 a 3, ale bez akejkoľvek spoločnej charakteristiky so skupinou číslo 1. Napriek tomu, v dôsledku neprerušenej série klesajúcich podobností medzi skupinami 1 a 4, zostáva medzi skupinou číslo 1, vďaka istej iluzórnej prenosnosti čosi blízke.

 

Výrazom „fašizmus“ možno označiť všetko, pretože fašistickému režimu môžete odňať jeden alebo viacero aspektov, a vždy bude možné rozpoznať ho ako režim fašistický. Odstráňte z fašizmu imperializmus a dostanete Franca a Salazara, odstráňte kolonializmus a dostanete fašizmus balkánsky. Dodajte talianskemu fašizmu radikálny antikapitalizmus a dostanete Ezru Pounda. Dodajte mu kult keltskej mytológie a mysticizmus grálu a dostanete jedného z najuctievanejších fašistických guru Julia Evolu. Domnievam sa, že napriek tomu zmätku možno zostaviť zoznam charakteristických znakov toho, čo by som rád nazval „ur-fašizmom“ alebo „večným fašizmom“. Spomenuté znaky nemožno zostaviť do presného systému, mnohé si navzájom protirečia a sú typické pre ďalšie formy despotizmu či fanatizmu. Výskyt jedného z nich je však postačujúci pre koaguláciu fašistickej hmloviny.

 

1. Prvým znakom večného fašizmu je kult tradície. Tradicionalizmus je samozrejme omnoho starší než fašizmus. Stal sa dominantou kontrarevolučného katolicizmu po Francúzskej revolúcii, ale zrodil sa v neskorom helenistickom období ako reakcia na racionalizmus klasického Grécka. V Stredomorí snívali spoločnosti rôznych vierovyznaní (ktoré boli s rovnakou zhovievavosťou pripúšťané do rímskeho Panteónu) o zjavení, ktoré bolo ľudstvu dané na úsvitu dejín ľudstva. Toto zjavenie zostávalo podla tradicionalistickej mystiky po dlhú dobu skryté pod nánosom zabudnutých jazykov – egyptských hieroglyfov, keltských rún, vo zvitkoch neznámych ázijských náboženstiev. Táto nová kultúra sa nutne musela stať synkretickou. Synkretizmus nie je len kombináciou rôznych foriem viery a náboženskej praxe ako popisujú slovníky. Základom takéhoto synkretizmu je pohŕdanie rozpormi. Pokiaľ by sme vychádzali z takejto logiky, všetky prvopočiatočné zjavenia obsahujú zárodok pravdy a pokiaľ si navzájom odporujú alebo dokonca protirečia, nie je to problém, keďže sa alegoricky vzťahujú k tej iste prapôvodnej primitívnej pravde. Z toho vyplýva, že rozvoj poznávanie tu nemá žiadne miesto. Pravda je zjavená raz a navždy a my môžeme iba ďalej interpretovať jej nejasné posolstvo...

 

Stačí sa pozrieť na ideovú základňu akejkoľvek fašistickej kultúry – je v nej miesto vždy iba pre tradicionalistických mysliteľov. Nacistická gnósis čerpala z tradicionalistických, synkretických a okultných zdrojov. Najvýznamnejší teoretický zdroj talianskej pravice, Julius Evola, spájal grál s Protokolmi sionských mudrcov, alchýmiu so Svätou ríšou rímskou. Už sám fakt, že istá časť talianskej pravice v úsilí ukázať svoju myšlienkovú otvorenosť v poslednom čase rozšírila svoj sylabus, pričom dala dokopy de Maistreho, Guenona a Gramsciho, je jasným dôkazom synkretizmu.

 

2. Tradicionalizmus nevyhnutne vedie k odmietnutiu modernizmu. Ako talianski fašisti, aj nemeckí nacisti navonok zbožňovali techniku, zatiaľ čo tradicionalistickí myslitelia väčšinou techniku pranierovali, pretože v nej videli odmietnutie tradičných duchovných hodnôt. V skutočnosti sa nacizmus ukájal len vonkajších aspektom industrializácie. V hlbinách jeho ideológie vládla teória Blut und Boden – Krvi a pôdy. Odmietnutie moderného sveta prebiehalo pod rúškou odmietnutia kapitalistickej súčasnosti. V jadre je to odmietnutie ducha roku 1789 a samozrejme roku 1776, ducha Osvietenstva. Vek racionalizmu je vnímaný ako počiatok súčasného rozvratu. Preto môže byť večný fašizmus označený ako iracionalizmus.

 

3. Iracionalizmus je spojený s kultom činu pre čin. Jednanie má estetickú hodnotu samo o sebe a preto sa uskutočňuje mimo reflexiu a bez reflexie. Myslenie znamená zbabelosť. Ku kultúre sa pristupuje s podozrievavosťou ako k potencionálnej nositeľke kritického postoja. Nedôvera k intelektuálnemu svetu vždy signalizovala večný fašizmus. Môžeme to pozorovať v najrôznejších formách, od údajného Goebbelsovho prehlásenia: „Keď počujem o kultúre, siaham po revolveri.“ až po výrazy typu „zdegenerovaní intelektuáli“ nepoužiteľní akademici, „dekadentní snobi“ alebo „univerzity ako hniezda boľševizmu“. Oficiálni fašistickí myslitelia sa zaoberali predovšetkým tým, že obviňovali súdobú kultúru a liberálnu inteligenciu zo zranení tradičných hodnôt.

 

4. Žiadna forma synkretizmu neznesie kritiku. Kritická metóda používa dištinkciu, rozlišovanie, to je pritom atribútom modernity. V modernej kultúre považuje vedecká komunita nesúhlas za základ rozvoja vedy. Z pohľadu večného fašizmu je nesúhlas zradou.

 

5. Nesúhlas je rovnako znakom inakosti. Večný fašizmus rastie a získava prívržencov tým, že využíva prirodzený strach z cudzieho. Prvé heslá fašistického alebo protofašistického hnutia mieria proti votrelcom z vonku. Večný fašizmus je teda už zo svojej podstaty rasistický.

 

6. Večný fašizmus pramení z individuálnej alebo sociálnej frustrácie. Preto sa všetky historické formy fašizmu opierali o frustrovanú strednú triedu postihnutú nejakou ekonomickou či politickou krízou, o strednú triedu, ktorá sa bojí hrozby zo strany rozčarovaného plebsu. V našej dobe, keď sa niekdajší proletariát premieňa v malú buržoáziu a lumpen z politického života mizne nájde fašizmus v tejto novej väčšine vďačné publikum a nasledovateľov.

 

7. Tým, ktorí sú na úplnom sociálnom dne, fašizmus tvrdí, že jedinou zárukou ich privilégií je fakt, že sa narodili v určitej krajine. Tým sa posilňuje nacionalizmus. Naviac, jediné, čo môže národ zjednotiť, je spoločný nepriateľ. Preto je v jadre psychológie večného fašizmu uložená posadnutosť myšlienkou spiknutia, pokiaľ možno medzinárodného. Členovia národnej pospolitosti sa musia cítiť obliehaní. Najlepší spôsob ako spiknutie vyložiť je použiť páky xenofóbie. Spiknutie musí prichádzať z vnútra, k tomu sa dobre hodia Židia, pretože majú výhodu, že sú zároveň vonku i vnútri. Ukážkovým príkladom posadnutosti spiknutím je v Spojených štátoch kniha Pata Robertsona – Nový svetový poriadok, ale ako sme nedávno videli, existuje mnoho ďalších.

 

8. Stúpenci sa musia cítiť ponižovaný bohatstvom a silou nepriateľa. Keď som bol dieťa, učili ma, že Angličania sú „ľudia piatich jedál“ - jedli častejšie ako striedmi Taliani. Židia sú bohatí a jeden druhému pomáhajú vďaka tajnej sieti vzájomnej výpomoci. Stúpenci však musia byť napriek tomu presvedčení, že nepriateľa možno poraziť. A tak v dôsledku neustálych zmien rétorického registra, nepriatelia sú súčasné priveľmi silní i priveľmi slabí. Fašistickým režimom je súdené prehrať ich vojny, pretože sú vo svojej podstate neschopné objektívne posúdiť silu nepriateľa.

 

9. Večný fašizmus neuznáva boj o život, ale skôr život pre boj. Pacifizmus je preto to isté ako kšeftovanie s nepriateľom. Je zlý, pretože život je permanentný boj. To však so sebou nesie armagedonský komplex. Pretože musí byť nepriateľ porazený, predpokladá sa konečný súboj, po ktorom hnutie ovládne svet. Ale toto konečné riešenie predpokladá nástup éry mieru. Zlatý vek ktorý je v rozpore s princípom permanentného boja. Žiadnemu fašistickému vodcovi sa ešte nepodarilo tento rozpor vyriešiť.  10. Elitárstvo je charakteristickým znakom všetkých reakčných ideológii, pretože je v hĺbke aristokratické a z aristokratického a militaristického elitárstva vyplýva pohŕdanie slabými. Večný fašizmus vyznáva populistické elitárstvo. Každý občan je členom najlepšieho národa na svete, členovia strany sú najlepšími občanmi.

 

Patriciovia ale potrebujú ku svojej existencii plebejcov. Vodca, ktorý vie, že jeho moc nepramení z toho, že mu ju ľud delegoval, ale z toho, že si ju uzurpoval silou vie tiež, že jeho sila tkvie v slabosti más, masy sú natoľko slabé, že potrebujú vladára a zasluhujú si ho. Pretože je skupina organizovaná hierarchicky podľa vojenského vzoru, každý podriadený pohŕda svojimi podriadenými a každý z nich zase svojimi poskokmi. To len posilňuje masové elitárstvo.

 

11. V takejto spoločnosti sú všetci vychovávaní k tomu, aby sa stali hrdinami. V každej mytológii je hrdina výnimočnou bytosťou, ale v rámci večného fašizmu je hrdinstvo normou. Tento kult priamo súvisí s kultom smrti. Nie je náhodou, že heslo Francových falangistov bolo: Viva la Muerte! Nech žije Smrť! V neofašistických spoločnostiach je smrť vnímaná ako niečo nepríjemného, čomu sa ale musí čeliť s dôstojnosťou. Veriaci smrť vnímajú ako bolestivú cestu, ako dosiahnuť nadprirodzeného šťastia. Oproti tomu hrdina večného fašizmu túži po hrdinskej smrti, ktorá je prezentovaná ako najlepšia odmena za hrdinský život. Hrdina večného fašizmu túto smrť očakáva. Avšak treba poznamenať, že v záchvate tohto očakávania sa mu oveľa častejšie darí posielať na smrť iných.   12. Pretože permanentný boj aj hrdinstvo sú náročné hry, večný fašista prenáša svoju túžbu po moci na sexuálne vzťahy. Na tom je založený masochizmus, ktorý zahŕňa tak pohŕdanie ženami, ako aj zavrhnutie neštandardných sexuálnych zvykov, ako homosexualita. No pretože je aj sex celkom náročnou hrou, hrdina večného fašizmu má sklony hrať sa so zbraňami, ktoré sú tak náhražkou jeho falusu.

 

13. Večný fašizmus je založený na selektívnom kvalitatívnom populizme. V demokracii majú občania individuálne práva ale občania ako celok majú politický vplyv len v kvantitatívnom zmysle – každý jedná podľa rozhodnutia väčšiny. Večný fašizmus naopak nepriznáva jedincovi práva ako osobnosti ale národ chápe ako kvalitu, monolitnú jednotu vyjadrujúcu spoločnú vôľu. Vodca si robí nárok na to, aby zastupoval všetkých. Tým, že stratil potenciál delegovať moc, občania nejednajú – sú iba povolaní hrať rolu Národa. Národ je ale potom iba divadelnou fikciou. Pre dobrý príklad kvalitatívneho populizmu nepotrebujeme preplnenú Piazza Venezia pod Mussoliniho balkónom, ani Norimberský štadión. Naša budúcnosť nám ponúka televízny a internetový populizmus, ktorý môže emotívny ohlas určitej časti občanov prezentovať a prijímať ako hlas národa.  14. Večný fašizmus hovorí Newspeakom. Newspeak vymyslel Orwell v románe 1984 ako oficiálny jazyk Angsocu, anglického socializmu, ale prvky večného fašizmu sú spoločné najrôznejším formám diktatúry. Všetky nacistické a fašistické učebnice sa vyznačujú chudou slovnou zásobou a primitívnou vetnou štruktúrou, aby čo najviac zamedzili nástrojom komplexného a kritického myslenia. Musíme však byť pripravení rozpoznať aj iné formy newspeaku, i keď na seba berú nevinnú podobu populárnej talk-show.

 

Označil som možné archetypy večného fašizmu, a teraz mi dovoľte prikročiť k záveru. 27. júla 1943 ráno mi bolo povedané, že podľa správ z rozhlasu sa fašizmus zrútil a Mussolini bol zatknutý. Keď ma matka poslala von, aby som kúpil noviny všimol som si, že noviny v najbližšom stánku majú rôzne názvy. Ba čo viac, keď som uvidel titulky uvedomil som si, že každé noviny píšu niečo iné. Jedny som si kúpil a prečítal si na titulnej strane prehlásenie podpísané piatimi alebo šiestimi politickými stranami – medzi nimi demokratická strana, komunisti, socialisti, liberálna strana a strana činu. Do tej doby som veril, že v každej krajine je jediná strana a v Taliansku je to partito Nazionale Fascista. A pretože som bol bystrý chlapec, okamžite som si uvedomil, že toľko strán nemôže vzniknúť cez noc, museli preto existovať aj nejaký čas predtým ako podzemné ilegálne organizácie. Vyhlásenie na titulnej strane oslavovalo koniec diktatúry a návrat slobody, slobody prejavu, tlače, politického združovania. Tie slová „diktatúra“ a „sloboda“ - čítal som ich prvý krát vo svojom živote. Vďaka nim som sa prerodil v slobodného človeka.  Musíme zostať ostražití, aby zmysel týchto slov nebol znovu zabudnutí. Večný fašizmus je stále nablízku, niekedy v civile. O koľko by bolo jednoduchšie, keby sa na svetovej scéne objavil niekto a povedal: „Chcem znovu otvoriť Osvienčim, chcem aby čierne košele zase pochodovali po talianskych námestiach.“ Život nie je tak jednoduchý. Večný fašizmus sa môže vrátiť v tých najnevinnejších prevlekoch. Našou povinnosťou je odhaľovať ho a ukazovať všetky jeho nové formy. Každý deň, na každom mieste vo svete. Dám ešte raz slovo Rooseveltovi: „Dovoľujem si povedať, že ak americká demokracia prestane napredovať ako živá sila a nebude sa vo dne v noci usilovať pokojnými prostriedkami zlepšovať životné podmienky svojich občanov, sila fašizmu v našej krajine bude narastať.“ (4. november 1938)

 

Pretože Sloboda a oslobodenie sú našou prácou, ktorá nikdy nekončí. Nech je našim heslom: „Nezabudnite.“

 

A dovoľte mi skončiť básňou Franca Fortiniho:

 

Na zábradlí mosta

 

hlavy obesených

 

vo vode studničky

 

sliny obesených.

  

 

Na dlažbe trhoviska

 

nechty zastrelených

 

na suchej tráve lúky

 

zuby zastrelených.

 


Hrýzť vzduch a hrýzť kamene

 

Naše telá už nie sú telá ľudí

 

Hrýzť vzduch a hrýzť kamene

 

Naše srdcia už nie sú srdcia ľudí

 

Ale my sme si v očiach mŕtvych čítali

 

a na zemi slobodu nastolíme.

 


Ale tí mŕtvi v mŕtvych pästiach zvierali.

 

spravodlivosť, ktorá príde.


1 view0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page